Guy Gilbert - rozhovor
Guy Gilbert: Medzi mládežou sa dá ešte niečo zachrániť
Aká bola vaša cesta ku kňazstvu?
Pochádzam z kresťanskej rodiny a vždy som chcel byť kňazom. V každom prípade si ma na to vyvolil Boh. Tak to totiž učí Katolícka cirkev: kňaz je vždy povolaný. Svoje povolanie som pocítil v trinástich rokoch a už vtedy som sa chcel stať kňazom – a teraz, keď mám 73 rokov, mám z toho stále rovnakú radosť.
Do seminára som vstúpil v roku 1948 a potom som sa proti svojej vôli musel zúčastniť na vojne v Alžírsku (tzv. alžírska vojna prebiehala v rokoch 1954 – 1962), kde som slúžil ako zdravotník. Narodil som sa vo Francúzsku, v meste La Rochelle, ale vďaka svojej službe v armáde som sa rozhodol pôsobiť ako kňaz práve v Alžírsku. Z tejto krajiny vtedy utiekli do Francúzska prakticky všetci kresťania a ostalo tam len moslimské obyvateľstvo. Cítil som, že som povolaný na službu práve v Alžírsku. A tak som sa ocitol sám uprostred moslimov, kde som sa začal starať o tamojšiu mládež – najmä o tú jej časť, ktorá žila na hranici zákona či priamo za ňou. Bol som v kontakte s mladými delikventmi, ktorí veľmi trpeli... A práve oni ma priviedli na moju celoživotnú dráhu.
Takže vaša misia medzi mladými delikventmi sa začala už v Afrike...
Áno, tamojšia cirkev dala súhlas na moju prácu s nimi a po trinástich rokoch v Alžírsku som sa vrátil do Francúzska. Kardinál Léon Étienne Duval, alžírsky arcibiskup, ma totiž poslal do Paríža. A tak som sa pred 40 rokmi ocitol tu – priamo v tejto budove a v tejto kancelárii, kde mám až podnes svoje zázemie. Mal som vtedy vlastnú motorku a spolu s ďalšími kňazmi sme vyšli do ulíc medzi mladých výtržníkov a drobných zlodejov.
Išlo, pochopiteľne, o iný druh problémovej mládeže ako v Alžírsku. Zažil som rôzne pouličné bitky a ďalšie neuveriteľné veci. Bolo to strhujúce. Stretol som sa s násilím, ktoré som dovtedy vôbec nepoznal. Vyrastal som v milujúcej rodine obklopený štrnástimi súrodencami, kde nebolo po násilí ani stopy. Evanjelium ma tiež nenaučilo násiliu, ale láske a jemnosti. A zrazu som bol konfrontovaný s agresivitou. Niekedy som sa aj sám zaplietol do bitky. Pochopil som, že títo mladí ľudia pochádzajú z veľmi krutého prostredia, pretože nikdy neboli milovaní.
Dnes však nepôsobíte len vo veľkomeste. Máte i farmu vo Faucone, v slnečnom Provensálsku.
Raz mi moji mladí priatelia povedali, že by radi žili mimo Paríža: „Tu robíme len samé hlúposti, stále sme vo väzení... Nájdi nám nejaký zbúraný dom a my si ho opravíme.“ A tak som pre nich našiel rozpadnutú usadlosť na juhu Francúzska, ktorá v priebehu desiatich rokov prešla celkovou rekonštrukciou. Pochopil som, že títo mladí sa neznášajú s ľuďmi, ale majú radi zvieratá, a tak som založil zoologickú záhradu, kde žije 130 zvierat a spolu s nimi i mladí delikventi. Vďaka zvieratám musia dodržiavať prísne pravidlá: skoro ráno vstávajú, starajú sa o zvieratá atď. S týmto projektom sme začali už pred 36 rokmi a až podnes sme s ním veľmi spokojní.
Ako vyzerá jeden z takýchto životných osudov?
Takých príbehov by som vám mohol rozprávať veľmi veľa. No nielen tie s dobrým koncom. Niektorí mladí ľudia sa po určitom čase života v medziach spoločnosti opäť dostali na jej okraj a skončili zle. Spomínam si napríklad na príbeh istého chlapca. Keď som ho videl po prvý raz, nevedel čítať ani písať. V dospelosti sa stal riaditeľom troch tovární na výrobu obuvi. V okolí farmy dnes žije viac ako 15 manželských párov, ktoré ňou kedysi sami prešli. Mnohé páry sa u nás spoznali, dospeli a založili si spoločnú rodinu.
Máme teda veľmi pozitívne výsledky, ale máme tiež množstvo ľudí, ktorí sa vrátili k svojmu nedobrému spôsobu života. S tými som potom stále v kontakte, napríklad aj tridsať rokov a viac, a snažím sa im byť vždy na pomoci.
Ako si delíte čas medzi pobytom v Paríži a na farme?
Väčšinu času trávim v Paríži alebo na cestách, kde prednášam a propagujem naše aktivity. Do Fauconu chodím vždy raz za mesiac na päť dní. Práve najbližšiu sobotu sa tam chystám, aby som zaplatil všetkých učiteľov, krmivo pre zvieratá a ďalšie výdavky. Časť peňazí na chod farmy pochádza od štátu, ktorý nás podporuje, časť od individuálnych darcov a v neposlednom rade žijeme aj vďaka honorárom za moje knihy.
Stáva sa, že sa niekedy sklamete vo svojich zverencoch?
Áno. Do Fauconu berieme mládež vo veku 13 až 15 rokov. Sú to mladí ľudia, ktorí nemajú nijaké vzdelanie, často nechodia do školy, páchajú najrozličnejšiu kriminálnu činnosť a nikdy nepocítili rodičovskú lásku. Takže sa len málokedy stretávame s nejakým zázračným znovuzrodením. No ako som už povedal, výsledky máme veľmi dobré. Každý rok sa nám hlási približne 700 ľudí, prijať však môžeme iba niečo vyše desať z nich. O každého zverenca sa stará jeden vychovávateľ, navyše ich nemôžeme mať viacerých pohromade, pretože sú naozaj dosť nebezpeční.
ťažšie je vyrastať v súčasnosti ako pred tridsiatimi rokmi, alebo je dospievanie pre mladých stále rovnako zložité?
Vždy to bol boj a je to tak aj dnes. Oproti minulosti je však teraz k dispozícii viac drog a alkoholu. Zároveň je menej práce. A kombinácia týchto faktorov je zničujúca. Keď po dokončení školy nemáte možnosť zamestnať sa, ľahko „pričuchnete“ k drogám a alkoholu. Aj zásluhou týchto okolností dnes máme viac starostí ako v minulosti. Situácia je teda určite ťažšia.
Máte pri všetkých svojich aktivitách čas odpočívať a modliť sa?
Každých desať dní idem na dva dni do kláštora pri Fontainebleau (mesto vzdialené 50 km od Paríža – pozn. red.), kde odpočívam a meditujem. Ročne tak mám vlastne 40 dní dovolenky.
Kedy sa cítite dobre?
Dobre sa cítim vtedy, keď sa stretnem s človekom – či už je to mladý chlapec, žena, alebo dospelý muž. Stretnúť sa s človekom totiž vždy znamená stretnúť sa s Ježišom Kristom. Osobitne rád sa však stretávam s mládežou vo veku 13 až 15 rokov, pretože v ich prípade sa dá ešte niečo zachrániť. U dospelých je na to už zvyčajne neskoro.
K vašej osobe už neodmysliteľne patrí kožená bunda posiata rozličnými odznakmi a celkovo drsný vzhľad. Prečo sa práve takto obliekate?
Kožená bunda, kožené nohavice, špicaté topánky – dnes je to už čosi ako moja uniforma. Keď som začínal pracovať na ulici, mladí muži sa práve takto obliekali a ja som chcel medzi nich zapadnúť. Keď na sebe nebudem mať svoju koženú bundu, bude to znamenať, že som buď veľmi chorý, alebo rovno mŕtvy.
Počul som, že poslednú koženú bundu ste dostali od prezidenta Nicolasa Sarkozyho.
Áno. Zoznámil som sa s ním asi pred 16 rokmi. Keď neskôr už ako prezident letel do Vatikánu na štátnu návštevu, pozval ma, aby som k pápežovi šiel s ním. Vôbec nesúhlasím s jeho politickými názormi, no jeho pozvanie som prijal. Sarkozyho asistentka si vtedy všimla moju už dosť roztrhanú koženú bundu a upozornila na to prezidenta. A o týždeň mi prišla nová kožená bunda.
Stretli ste sa s Benediktom XVI., ale aj s jeho predchodcom Jánom Pavlom II. Ako na vás títo pápeži zapôsobili?
Spomínam si, že Ján Pavol II. sa na mňa pozeral, ako by som bol jediným človekom na svete. Evanjelium nám hovorí, že sme deti svetla a toto svetlo môžeme odovzdávať pohľadom na druhého človeka. A presne túto schopnosť mal Ján Pavol II. Stretnutie s ním ma naozaj veľmi zasiahlo, rovnako ako stretnutie s jeho nástupcom. Benedikta XVI. si vybavujem ako starca, ktorý napriek svojmu pokročilému veku vedie viac ako miliardu kresťanov tejto planéty. Bol som s ním nedávno v Madride. Kým Ján Pavol II. počas svojich stretnutí s verejnosťou ustavične živo komunikoval, a keď už nemohol chodiť ani stáť, aspoň rukami živo naznačoval, oproti tomu Benedikt XVI. počas svojho príhovoru k mladým ľuďom raz zdvihol pravú ruku a raz zase ľavú – a už to bol zázrak. (Úsmev.)
Ich učenie je však v základe rovnaké: predstavujú Cirkev ako miesto nádeje. Obidvaja hovoria ľuďom, aby nestrácali nádej, že Cirkev nie je vo svojej konečnej fáze. A stále je živá.
S tým súvisí aj zatiaľ vaša posledná v Česku vydaná kniha Buďte svetlom!
Jej názov je pripomienkou jednej známej francúzskej pesničky Allumez le feu speváka Johnnyho Hallydaya. Dnes sme svedkami úbytku veriacich a ja v knihe prichádzam s výzvou, aby sme sa znova stali svetlom, tak ako ním bol Ježiš Kristus, ktorý bol Božím Synom a taktiež veľkým rebelantom. Píšem tam o tom, aby sme sa znovu usilovali zapáliť našu vieru, nádej a lásku. Keď máme vieru a nádej, ale nemáme lásku, nemáme nič. No keď našu lásku premeníme na činy a budeme mať pritom ešte vieru a nádej, opäť zapálime oheň kresťanstva.
KNIHY GUYA GILBERTA V ČEŠTINE
Guy Gilbert je tiež známy ako autor kníh, ktoré si našli svojich čitateľov po celom svete.
„Píšem, keď sa mi chce. Doteraz som napísal 36 kníh, z ktorých sa predali vyše dva milióny výtlačkov. Keď mi zíde na um zaujímavá myšlienka, rýchlo si ju poznamenám na nejaký papierik a potom, keď mám čas, tak ju rozpíšem,“ hovorí o svojom písaní sám autor. Od roku 1993 v Česku vyšlo spolu osem jeho titulov. V kníhkupectvách si momentálne môžete
zakúpiť tieto jeho knihy: Buďte světlem! (Portál 2010), O dětech a výchově (Portál 2009),
Evangelium podle svatého lotra (2008) či
Rùženec světla: meditace inspirované Biblí i všedním životem (Karmelitánské nakladatelství 2006). V najbližšom čase má v nakladateľstve Portál vyjsť ďalšia jeho kniha Srdce v ohni.