Choď na obsah Choď na menu

Guy Gilbert

27. 9. 2012

  Guy Gilbert apoštol alebo rebel ?!

guy-gilbert.jpg

Francúzsko – „najstaršia dcéra Cirkvi", dalo katolíckej Cirkvi niekoľko stoviek svätých mužov a žien. Vždy tu žili ľudia, ktorí dokázali novým a špecifickým spôsobom chápať potreby svojej doby a tomu prispôsobovať hlásanie evanjelia. Aj v súčasnosti svet pozná niekoľkých Francúzov, ktorí sa venujú zvláštnym a nie práve štandardným druhom apoštolátu. Či už je to Jean Vanier (zakladateľ spoločenstva Archa, ktorý sa zaoberá službou chorým a trpiacim), abbé Piére (apoštol chudobných a biednych, zakladateľ stredísk nazývaných Emauzy) alebo práve Guy Gilbert, kňaz s dlhými vlasmi a v koženej bunde, ktorý jazdí na motorke a stará sa už viac ako 30 rokov o mladých ľudí, žijúcich na okraji spoločnosti a zákona. Práve on sa zúčastnil aj posledného Svetového dňa mládeže v Paríži. Ešte pred odchodom naň sa stretol s mladými katolíkmi z hnutia Emanuel, ktorí mali prípravné stretnutie v nemeckom pútnickom meste Altöttingu. Mladým sa tu prihovoril svedectvom zo svojho života.

Detské roky „dinosaura“

Najprv by som chcel pozdraviť všetkých mladých v Altöttingu. Mnohí si myslia, že náboženstvo je najmä pre starých ľudí. Ale katolícka Cirkev nebola stvorená pre starých ľudí, nebola stvorená ani pre mladých, je tu pre všetkých. Vďaka mladým, čo ste tu v Altöttingu, že ste sem prišli! Ja som taký starý, 62–ročný „dinosaurus“. Krátko sa predstavím. Narodil som sa v departmente Charont Maritime v roku 1935. Narodil som sa v znamení panny, v septembri. Kto sa narodil v tomto znamení, nech zdvihne ruku! To je to najlepšie znamenie. Ale mne sú tieto znamenia ukradnuté. V našej rodine nás bolo 15 detí. A ja som tretie. V takomto prostredí sa človek učí milovať. V tých časoch ľudia spolu žili bez ochranných prostriedkov. Nebolo televízie. Nedávno v New Yorku v jeden nedeľný večer vypadol elektrický prúd. Viete, čo sa stalo o 9 mesiacov neskôr? Narodilo sa o 90000 detí viac. V Altöttingu treba občas večer vypnúť televízory. Naši rodičia nás, 15 detí, veľmi ľúbili. Ako 62-ročný stále najradšej spomínam na lásku a nehu v očiach mojich rodičov. Ľúbili nás ako jedinečné deti. Čo sa viery týka, boli sme všetci pokrstení, ale po prvom svätom priímaní sme vieru zanedbali.7 rokov v sutane a golieriA prečo som sa ako 12-ročný rozhodol stať kňazom? Pochopil som to omnoho neskôr. Do seminára som vstúpil ako 12-ročný. Pochopil som, že Boh je láska, a že láska mojich rodičov bola obrazom Jeho lásky, a že on ma takto volá. V seminári som bol 15 rokov. Ja som vlastne nechcel študovať, ale volanie, aby som sa stal kňazom, ma k tomu prinútilo. Bol som vzdelávaný k tomu, aby som sa stal vidieckym farárom. S kravami, s bigotnými ženami a mužmi, s farskými deckami. Túžil som len po tom, aby som sa stal takým obyčajným vidieckym farárom. Sutanu som nosil 7 rokov. A rímsky golier taktiež 7 rokov. Ako to, že dnes tu stojím takto? Raz som sa vrátil domov večer z práce, vtedy som bol kaplánom na vidieku, o druhej v noci som stretol mladíka, a ten mi povedal, že žije v psej búde so psom, tak som ho zobral na faru prenocovať na jednu noc a zostal u mňa 7 rokov. A prečo? Lebo ho nikto nechcel. Biskup ma potom vymenoval za farára. Tam, kde je biskup, tam je cirkev. Ale bol to Alan, ten chlapec, ktorý ma prvý poslal na cestu. A biskup potvrdil moje misíjne poslanie približne pred 30 rokmi.

„Ach, tie dlhé vlasy.“

S biskupom som mal jediný problém. Vždy mi hovoril: „Pán farár, vaše vlasy sú pridlhé.“ Povedal to vždy, keď ma videl. On nemal na hlave ani jediný vlások. Tak som mu jedného dňa povedal: „Pán biskup, vy nemáte ani jeden vlas, ja ich mám priveľa, rozdeľme sa fifty-fifty a tak to zostane.“ A pri tom sme aj zostali. Pohľad Cirkvi sa nezameriava na vzhľad nejakého kňaza, s golierom a sutanou. V každom z nás prebýva ten istý Kristus. To, čo potrebujeme ako prvé, je že sa budeme v našej vlastnej katolíckej Cirkvi navzájom milovať. Myslím na Poľsko, na Nemecko, na všetky krajiny odkiaľ prichádzate. Najprv musíme milovať našu vlastnú Cirkev a potom môžeme ísť k iným. Mojou misiou, poslaním bolo od začiatku hľadanie kontaktu so stratenou mládežou v uliciach Paríža.

Texasky a kožená bunda

Poviem vám krátky príbeh o mojom vzhľade, o mojom – ako američania hovoria – „look“. Nemyslite si, že je to nejaký cirkus či kino. Je to príbeh. Bol som v rímskom golieri na mojej motorke, hľadal som kontakt so stratenými mladými v uliciach a každý večer ma zastavovali francúzski policajti. Bol som s černochmi, Arabmi, s tetovanými. Policajti nadávali černochom do zasraných negrov, Arabom do špinavých k....v, a mne hovorili dôstojný pán. Mal som toho dosť. Jedného večera som mladým povedal, že nie som diamant v h...e a jeden z nich mi povedal: „Tak sa obleč tak ako my!“ A ja som si zvolil tento odev. Na druhý deň ma zastavili policajti, narazil som na dvoch silných, tučných policajtov, trochu sa podobali na tých z Altöttingu, máte tu pekných policajtov, no a jeden z nich mi povedal: „Poď sem, ty malý sráč!“ Ja som mu na to povedal: „My sme spolu husi nepásli!“ Povedal mi, aby som si dával pozor, že má dlhé prsty. Odpovedal som mu, že ak sú jeho prsty také dlhé ako jeho g..e, tak sa ďaleko nedostane. A tak som sa ocitol na policajnom prezídiu. Potom som mu predložil moje papiere. Povedal mi: „Prepáčte, pán farár.“ Povedal som mu: „Brat môj, už je neskoro. Predtým som bol sráč a teraz som zrazu fajn chlapík, lebo som kňaz. Ak by som bol celkom nahý, nie som o nič krajší a lepší než ty. Som ľudská bytosť nevyčísliteľnej hodnoty ako každý.“ A preto odvtedy nosím tento odev. Starší mi hovoria, že mi to veľmi svedčí. Jednu otázku, bratia a sestry: Ako pozeráme na tých ostatných? Sme jedinečné, nenahraditeľné osoby, každý z nás. Bez ohľadu na to ako sme oblečení.

A Boh mi povedal: „Vraz mu jednu!“

Cirkev teda dovolila, aby som žil s mladými delikventmi 32 rokov. To znamená, že 32 rokov žijem uprostred násilia a nenávisti. Aby ste dokázali žiť s extrémne tvrdými mladými, musíte hľadieť na to najlepšie, čo je v nich. A tiež na niektoré ich zvyklosti. Po niekoľkých mesiacoch som bol konfrontovaný s násilím. Jeden mladý mi vynadal do zasraného hajzla pred celou bandou. Bolo to veľmi silné napadnutie. Nevedel som, čo mám robiť. Modlil som sa k Bohu. A Boh mi povedal: „Vraz mu jednu!“ Bolo to prvý raz, čo som sa bil. Mládež v uliciach je veľmi často násilnícka od prírody. Keď sa človek nebráni, tak je pre ostatných obyčajná nula a vylúčia ho spomedzi seba. Môžete mi povedať, že kňaz sa nebije, ale ak sa človek chce s lásky dostať k nejakej skupine ľudí, môže sa aj pobiť. Jednou vetou – najprv švihnem, potom požehnám. Možno švihnúť s láskou. Treba sa brániť. Jednať so skupinou, ktorá je násilnícka, slovami, gestami môžete, len ak do nej preniknete. Potom, čo som prišiel vo vzájomných stretoch o pár zubov, trénoval som dva roky karate, aby som sa vedel brániť. Predstavte si toto: Jedného večera som v bare s bandou mladých. Do baru príde konkurenčná banda, všetci v bare vyskočia na rovné nohy. Aj šéfkin pes. Na zemi vidím jedného z mojich mladých, ktorého napadli. Mojou povinnosťou je brániť ho. V tej chvíli naozaj nie je vhodné povedať: „Prepáčte, priatelia, musím sa pomodliť môj breviár.“ Chcem vám povedať, že ak žijete s takými ľuďmi, žijete uprostred násilia. Ale my si so sebou nesieme silu Kristovej lásky. To som vám dnes chcel vysvetliť, že žijem poslanie v Cirkvi.

„Putujte, modlite sa, tancujte, spievajte a držte klapačku!“

A teraz hovorím vám, „normálnym“ kňazom, ktorí ste tu: starý človek, čo k vám príde na spoveď, vám držku nerozbije. Každý má svoju skupinu, ktorá mu je zverená. Každému je zverený nejaký úrad. Všetci sme na veľkej púti. Čo to je púť? Najprv sme prišli sem. Niektorí z vás sa sem dostali viac-menej náhodou. Krista nijako zvlášť nepoznáte. Iní poznajú trochu Cirkev. Iní sú možno horlivými zástancami Cirkvi. Púť je vlastne veľmi náročná záležitosť. Mnohí z vás pôjdete do Paríža. Bude to výnimočné, ale ťažké. Ale je to púť. Pôjdete sa modliť. Každý vlastným spôsobom. Každý z nás sa modlí vlastným spôsobom. Boh počuje všetky modlitby. Modlite sa vlastnými slovami. Obracajte sa priamo na Boha. Bez problémov. Boh počuje našu chudobnú reč. Budete spievať. Myslím, že spievate výnimočne dobre. Najmä Poliaci, ako som si všimol. Spievajú hlasnejšie než ostatní. A spievajú falošnejšie než ostatní. Ale je ich najviac počuť. Naozaj ste spievali dobre. Spievajte, tancujte! Staré katolícke náboženstvo – to bolo uväznenie v laviciach, hýbať sa nesmelo. Ale náboženstvo mládeže hovorí: „Hýb sa !“ Vyjadrite telom Božiu radosť! Tak to robte a držte klapačky! Púť – to sú aj chvíle ticha. Boh sa prihovára len tichom. Často sa ma pýtajú, kedy si vo svojom živote nájdem čas na modlitbu. Modlím sa každé ráno a večer. A napriek všetkým povinnostiam strávim každých desať dní dva dni v kláštornom tichu. To zachránilo moju ľudskosť a moje kňazstvo. Keď vás strhne prúd násilia a neutrhnete si každých desať dní dva dni pre seba, čoskoro hodíte váš kňazský úrad do kontajnera.

Moje svetové dni mládeže

Pôjdem s vami do Paríža. Bude to môj 4. Svetový deň mládeže. Prvý bol v Santiagu de Compostella. Spoločnosť Emanuel ma pozvala, aby som prišiel. Pýtal som sa sám seba, čo budem robiť s mladými, ktorí sú pekne oblečení, poslušní a dobre živení, keď nežijem v kresťanskom svete. Vždy som si myslel, že keď človek žije v jednom svete, musí ísť do iného. A naozaj ku všetkým dnešným formám Cirkvi. Do Santiaga, do Częstochowej – to bola moja druhá púť. Mimoriadny okamih s dvoma miliónmi mladých. To, čo ma fascinovalo v Poľsku, bola chudoba ľudí a spôsob, akým dokázali tých druhých prijať. Potom som bol v Denveri, v USA. V Poľsku sme boli ubytovaní u chudobných a v Denveri u bohatých. Tam som býval v perfektnej vile. Všade boli koberce. Pre psov aj pre mačky. A zrazu ste stáli na koberci pre zlaté rybky. Neviem, kde budete ubytovaní v Paríži. Pútnik je ten, kto stretáva druhých. A vy idete stretnúť pápeža. Jána Pavla II. mám veľmi rád. Zhromažďuje mladých z najrozličnejších krajín, aby nám ukázal cestu, aby nám niečo povedal, aby povedal: „Choď k chudobným! Choď sa najesť k bohatým. Nikoho neodsudzuj! Ži všade lásku!“

„Cirkev je úžasná!“

Žiť. Nasledovať Krista. Čo to pre nás znamená? Možno sú medzi vami niektorí, čo nežijú podľa viery. Možno to dokonca nie sú kresťania. Alebo sú tu veriaci, niektorí dokonca horliví. Počul som mnoho veriacich, ktorí kritizovali Cirkev. Hovorili, že Cirkev je príliš bohatá. Mimochodom, to platí hlavne pre Nemecko, kde klérus zbiera zlaté vajcia v podobe cirkevných daní. Cirkev možno kedykoľvek napadnúť, odsúdiť. Kvôli tomu, že je príliš striktná, že je vzdialená ľuďom. To je pravda. Ale musíme myslieť na to, že Cirkev sme my sami. Nezabudnite, bratia a sestry – Cirkev nesmieme posudzovať podľa jej inštitúcie, zriadenia. Tu je vždy napadnuteľná. Zvonka bude vyzerať vždy škaredo. Vždy bude mať nedostatky. Skočme naozaj do jej srdca. Cirkev je svätá a úžasná. Výnimočná. A ja ju neopísatelne milujem. Lebo v jej srdci žije živý, zmŕtvychvstalý Kristus. A prostredníctvom nás, prostredníctvom mňa, hriešnika, sa Cirkev šíri ďalej. Naša hlúposť je príčinou skresleného obrazu Cirkvi. Ale ona bude vždy svätá. Vďaka Kristovi, ktorý je v nás. Kristus je láska. Keď som sa ako dvanásťročný dostal do seminára, najviac ma poznamenali slová sv. Jána: „Boh je láska.“ A po 49 rokoch sa ma táto veta - Boh je láska – stále hlboko dotýka. To je srdce nášho života ako kresťana. Boh je prítomný v ostatných. Keď milujeme blížneho očami Krista, objavíme o Bohu všetko. Cirkev založil Kristus. Povedal Petrovi: „Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“„Ten chlap nesie Cirkev.“Ján Pavol II. je 265. následník sv. Petra. Milujme Jána Pavla! Nie je žiadna hviezda, žiadny šoumen. Teraz nepôjdeme spoločne za Jánom Pavlom, my pôjdeme ku Kristovi. Ale nikdy nezabudnime na toho trpiaceho muža, ktorý nesie so sebou ukrižovaného Pána. Nezabudnime na to, že do stavu, v akom teraz je, ho priviedli guľky z pištole. Nikdy nezabudnime, že má tvár Ukrižovaného. Pozval ma do Vatikánu. Spolu s ním som v kaplnke slúžil omšu. Po omši, keď som stál za ním, ma upútal jeho široký chrbát. A vtedy som si povedal: „Ten chlap nesie Cirkev." Miliardu kresťanov. Modlime sa s Jánom Pavlom za Jána Pavla! A milujme ho ako pastiera Cirkvi!

Eucharistia a spoveď – dve najväčšie sily

Ste na ceste k dobrodružstvu svetových dní mládeže. Alebo ste jednoducho prišli sem do Altöttingu ako pútnici. Tento krok nebol zbytočný, lebo nás tu očakáva Kristus. Alebo v Paríži, alebo kdekoľvek. Uvidíte tie davy. Uvidíte mladých zo 153 národov, ktorí budú spievať, budú sa modliť, budú v tichosti, budú po púti unavení. Využite všetku silu tejto púte: Eucharistiu a spoveď! V mojom kresťanskom živote som veľa zažil. Videl som naozaj zvláštne veci, ale to najväčšie, čo som v živote urobil, je, že z mojich holých rúk vyvolám lásku. Najväčším momentom pre mňa je ten, v ktorom slávim Eucharistiu. To je prvá sila púte. Druhá sila je posvätenie v zmierení. Ľudia už nechcú chodiť na spoveď. Nechcú zohnúť kolená. Už nechcú poznať, že kňaz, pred ktorým sa zbavia svojich hriechov, má možnosť zbaviť ich viny. Sviatosť zmierenia nám dovoľuje stať sa novými ľuďmi. Počas tejto púte si choďte kľaknúť a celkom jednoducho sa vyspovedajte a budete úplne noví.

Zvláštne vyznanie zvláštneho človeka. V jeho slovách je veľa hrubých výrazov, ale aj mnoho nádherných myšlienok. „Vzoroví“ kresťania ho nechápu, ale pre mladých z parížskych pouličných gangov je často jedinou šancou. Pôsobí dojmom extrémistu, ale 24 hodín denne trávi v prostredí, o ktorom väčšina z nás nemá ani potuchy. Na otázku z nadpisu neviem odpoveď. Ale myslím si, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že Guy Gilbert je prototypom apoštola konca 20. storočia. A jeho slová sú veľkou výzvou pre nás všetkých.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.